Zara in Wonderland

Tak a je tu koniec (alebo začiatok?) roka. Mala som ho stráviť na chate so skupinkou bývalých spolužiakov, ale nestrávim. Ráno som sa zobudila so silným pocitom, že by som tam ísť nemala. Doslova mi bolo zle. Poslúchla som intuíciu (ženská, sa jej občas nadáva) a odvolala všetky záväzky. Naštvala som tým Natáliu, ktorá na ňu ide kvôli iným zájmom ("S chalanmi bude sranda!") a uvoľnila jedno miesto, o ktoré sa tak skoro celá Céčka bila. Tak. Dala som košom svojej celostredoškolskej láske, spolužiakovi, kvôli ktorému som v minulom roku preplakala viac sĺz, než by sa na jedného chlap(c)a patrilo. (Ani tie slzy nepomohli, aby si ma všimol. Teraz sa mu to vrátilo, dáva na FB videá ako "With or without you" alebo "You are so beautiful" a doplňuje ich smutnými smajlíkmi. Ale inak všetko dobré mu prajem.) Zíde z očí, zíde z mysle. A rozhodne nechcem, aby mi znova na oči prišiel, o mysli ani nehovorím.

Mala som v pláne ostať doma a oslavovať sama. Teda nie sama, ale s fľašou Martini a psom, ktorý sa z ohňostrojov každoročne teší viac ako ja, ktorá vždy stojí s hlavou vykrútenou dohora a plače, lebo bože, ten rok bol taký dobrý a bože, čo nás čaká ten ďalší?? Nakoniec idem pomáhať našim do kaviarne. Potrebujem zhon. A nepotrebujem riešiť "chatové" problémy typu "My sa ľúbime najviac na svete, ale nechcem s ním vzťah." Hej, strašne dospelí sme všetci, ach tie dospelácké problémy. Niekedy uvažujem, či to sú všetci (dobre, aj výnimky sú a nie je ich málo) takí malicherní alebo iba ja všetko beriem tak dramaticky. Odpoveď bude možno niekde v strede. Každopádne, to som si dnes povedala, že odbitím polnoci sa prestávam zaoberať inými, žiadnu dobre mienenú radu z úst nevypustím, ak ma o to vyslovene niekto nepožiada. Tiež nechcem myslieť na to, že o polnoci to bude štvrť roka, čo odišiel dedko. A štvrť roka, čo mám na srdci ryhu, tuším sa to volá jazva. Tak dúfam, že niekde v tom zhone medzi umývaním pohárov a nalievaním fernetu zabudnem na všetko, na čo by som chcela zabudnúť. Asi ako Norah Jones vo filme My Blueberry Nights...

No a teraz k tým predsavzatiam.... V živote dostávame veľa rád. Od tých neopodstatnených ("Povedz mu, čo cítiš, možno je na tom tak isto!", cez tie praktické ("Dnes je polročka z matiky, poďme do šatne!"), až po tie výsostne podstatné ("Prosím ťa, choď už spať, učiť sa môžeš aj zajtra!"). Nikdy som nepovedala, čo cítim, občas som si odskočila do šatne a z času na čas som aj spať išla (lebo moja mama pracuje s ľuďmi, ktorým "preplo" z nadmerného učenia - právničku a medičku. Vidíte, čo človek dokáže obetovať, len aby mal diplom a nakoniec zistí, že ani ten mu nezaistí prácu...). Čo z toho vyplýva? Že nie všetky rady som poslúchla a tu som. Prežila som. Takže rady príliš vážne neberme. Ale sú dve, ktoré som dostala veľmi dávno a spravila som si z nich predsavzatie (nie novoročné, to bolo niekedy v lete):

1.) Len sa uč, vedomosti ti nikto zobrať nemôže.  Toto som počúvala celé detstvo, či som dostala jednotku alebo trojku. Vtedy mi to liezlo na nervy, dnes tuším, že na tom niečo bude. Rozhodla som sa, že budem študovať, kým sa bude dať. Už žiadne kacírske myšlienky na útek do zahraničia alebo zmenu školy. Od 16ich rokov vyhlasujem, že tlmočníctvo, to je moje a teraz, keď som konečne tu, keď sa mi splnil veľký cieľ, tak by som ho mala nechať len tak? Nie. Zo školy neodídem, kým ma nevyhodia. A ak sa tak stane, svet sa nezrúti, pôjdem sa učiť niekam inam, niečo iné. Učíme sa celý život.

2.) Len cestuj, nech vieš, ako to vo svete chodí. Hej, cestujem strašne rada. A všade možne. Len sa mi vždy na začiatku ťažko odchádza z domu. Rozhodla som sa, že toto leto pôjdem do Ameriky. Aby som videla, ako to tam chodí. Aj keď mám neuveriteľný strach, že to so mnou na ceste tam teroristi napália do nejakej peknej, vysokej budovy. Zvedavosť je väčšia ako strach.

Prvú radu som dostala od babky. Môjho nástupu na výšku sa nedočkala, ale snáď ma vidí niekde zhora a je rada, že sa stále učím (niekedy viac, niekedy menej). Druhú som dostala od môjho dedka, ktorý prednedávnom odcestoval na druhý svet a ja stále tajne dúfam, že sa mu tam nebude páčiť a raz sa vráti. Obaja mi každý mesiac dávali po tisícke, aby som mala na to učenie a cestovanie. A ja som si ich šetrila. Občas kúpila nejaké blbosti alebo vianočné darčeky, ale teraz tam na tom účte čakajú, aby som nimi zaplatila letenku. A odcestovala a naučila sa, že peniaze nie sú zadarmo a treba za ne pracovať...

A ešte som si v lete predsavzala, že už si nedám žiadný melír, až kým nebudem mať celé svoje vlasy ryšavé, ako pôvodne majú byť. To sa ešte načakám, kým vyrastie ten starý. Tak. Idem si napustiť vaňu s vôňou malín a naliať si pohár vychladeného Martini. A pripraviť sa na večer. Nech mi to pri tom zabpdaní aspoň sekne :)