Zara in Wonderland

Po dlhom čase prišlo ráno, keď sa nemusím budiť na zvonenie budíka, keď smiem otvoriť oči až vtedy, keď sa na to naozaj cítim pripravená. Z postele vstávam až na štvrtý pokus, lebo je tak krásne vyhriata a vonku je krutý a chladný svet. Aj takéto rána sa občas pritrafia. Rána s názvom Voľno alebo, ako tomu tu vravia, Day off. Vstávam a idem do kuchyne, kde dopijem z fľaše mlieko, ktoré chutí ako tekutý syr, mlieko, ktoré by mi isto pripomínalo detstvo na vidieku, keby som nejaké také zažila. Čo mi pripomína, že Adam nerozumie slovu vidiek, také v češtine vraj nemajú. Nechce sa mi tomu veriť, tak, ako sa mi nechce veriť viacerým veciam.

Niekedy si len tak kráčam po ulici a zrazu ma realita zavalí ako obrovská vlna, zrazu si uvedomím, že to dievča, ktoré je tak ďaleko od rodiny a všetkého povedomého, to dievča, ktoré stojí samo za seba, ktoré získalo prácu a ktoré stretáva každý deň množstvo nových tvárí, to dievča som ja. A vtedy som na seba hrdá. Baby sa urazili, že som im povedala kde som a že vôbec niekde som až po mesiaci. Nevedia pochopiť, že som sa bála, že by to nevyšlo. Že by som sa musela oficiálne vrátiť so sklonenou hlavou. Že som potrebovala pretrhnúť akýkoľvek kontakt s minulosťou. Že som potrebovala čas na hľadanie samej seba. Myslím, že sa nachádzam, každým dňom o trochu viac, blížim sa k svojmu skutočnému ja. Každým dňom mi je o čosi menej jedno, čo si pomyslia iní, každý deň v seba verím viac, každý deň sa mám rada o kúsok viac. Nikdy som ešte nezažila pocit toľkej harmónie so sebou samou. Ak som aj plakala, vždy to bolo preto, že som sa bála, že budem musieť odtiaľto odísť. Inak mám pocit splnených snov 24 hodín denne. Ako povedal Coelho: „Bojovník môže mať vo svojom srdci mier aj v tej najdivokejšej bitke, ak bojuje za svoj sen.“ Na to myslím každé ráno, keď v práci prídem k hosťom, spýtam sa ich s úsmevom ako sa majú a potom ich usadím ku stolu, pýtajúc sa „Coffee or tea?“ a oni sa usmejú späť a slušne odpovedia. Vždy sa usmievam úprimne. Pretože aj keď je občas ťažké vstať skoro ráno a keď si aj väčšinu rán vyčítam, že som to už nezabalila a neodišla domov, kde by som mohla spať koľko chcela a nemusela sa vystavovať napospas cudzím ľuďom, tak aj tak mám svoju prácu rada. Mám úžasný kolektív. A keď lejem horúcu kávu do šálok, želám si, aby za mnou prišli rodičia, aby ma videli. Aby videli, že aj keď mi neverili, tak ich dcéra sa predsa len postavila na vlastné nohy. Pýtam sa mamy na Skype, či budem mať tú špeciálnu tortu, čo mi sľúbila, aj keď prídem až mesiac po mojich narodeninách. Vraví, že na sto percent. Ďalší dôvod tešiť sa domov.

Zatiaľ čo u mňa prevažujú dôvody prečo ostať, doma na Slovensku začína pribúdať jedna osoba, ktorá sa na môj príchod bude (možno) tešiť. Zjavil sa v mojom živote len tak náhodou a z ničoho nič. Napísal mi, že som krásna (vtedy som si povedala len „pche! Kaleráby!) a poďakovala sa mu s tým, že I rest my case. On sa však nedal, tak som mu len tak z povinnosti odpisovala a zrazu sme sa začali baviť a píšeme si každý deň a hoci stále vravím, že nie je môj typ (absolútne), tak vždy keď mi napíše, vyčarí mi nechtiac úsmev na tvári. A to na začiatok pre lásku stačí, nie? Viem, myslíte si, že cez internet láska nevzniká alebo ak aj áno, netrvá dlho. Viem, ja si myslím to isté a plne súhlasím. Ale v čase, keď jediným človekom, s ktorým som v blízkom kontakte je Adam, ktorý mi poskytol bývanie a ktorého inak ku mne nič neviaže, je milé mať niekoho doma, kto vám povie: „Zara, myslím, že pomaly ale isto sa začínam tešiť na september, keď sa vrátiš.“ Nie je môj typ. Ale vie ma rozosmiať. A vždy, keď som začala takto premýšľať nad tým, že možno možno, vždy sa niečo pokašľalo. Preto túto tému zamykám do trinástej komnaty, ako ľaliu do skleníka, a nech tam buď vyklíči alebo zhnije, koniec sa dozvieme na konci septembra. Dovtedy mi budú myseľ zamestnávať iné veci. Napríklad hľadanie vlastného bytu, keďže už nechcem byť Adamovi na krku. Mala som sa už dvakrát sťahovať a dvakrát to padlo. Dnes sa mi ozvala jedna Kórejka, že si to rozmysleli a môžem ísť k nim. Zajtra idem pozrieť izbu k Francúzske. Uvidím, kto vyhrá. Len aby som to vyhrala aspoň trochu aj ja. Lebo mať zlých spolubývajúcich, to je peklo. Ešte horšie ako keď začne fúkať a pršať a ja mrznem v mojej tenkej bunde, ktorá sa nedá zapnúť J