V jedno ráno som sa zobudila a nevedela, kde som. Zabudla som na všetko, čo bolo predtým a s búšiacim srdcom som sedela v posteli. Príval faktov ma zmiatol ako vlna. Zdalo sa mi, že to nie som ja, čo tu sedí v cudzej posteli, v cudzom dome, v cudzom meste, v cudzej krajine. Nechcelo sa mi veriť, že je to pravda, že posledné dva týždne sa naozaj stali. Za posledné dva týždne som poslala nespočetne veľa životopisov na najrôznejšie adresy. Výsledok – 2 pohovory, oba neúspešne. Každým dňom sa priťahuje obruč okolo môjho srdca, každým dňom bližšie k nechcenému odchodu. Viem, sama som vravela, že potrebujem byť odmietnutá a stratená a neviem čo ešte. Hej, potrebujem, ale nerátala som s tým, že to bude trvať tak dlho, že to bude také ťažké.
Kráčam po ulici a je mi do plaču, lebo dnes som znova nenašla miesto. Pozbieram kúsky svojej hrdosti tam priamo na ulici, zdvihnem bradu a nastavím tvár ľadovému vetru. Rýchlo kráčam domov a zrútim sa na postel a hneď za mnou sa zrúcajú aj moje ideály. Včera som si na internete vytiahla kartu osudu. „Budúcnosť nie je taká, ako ste si ju predstavovali.“ No to si píš, že nie je. Na jednej strane je fajn, že tu nemám nikoho, kvôli komu by som sa musela správať tak, ako predtým, pretože tak ma doma poznajú. Žiadni rodičia ma nekontrolujú, kamaráti neklebetia. Na druhej strane však občas príde moment, keď ma samota a bezmocnosť pritlačia úplne k zemi. Ten pocit bezmocnosti, keď tak veľmi by ste chceli, ale nedá sa to, lebo to nie je vo vašej moci, ten je úplne najhorší. Vtedy mi umyjú líca slzy, ktoré sú určené len pre priestor štyroch stien a ticha. Myslela som si, že keď utečiem ďaleko od domova, že všetko ostane tam a ja sa zázračne premením a budem zrazu iná, sebavedomá, odvážna, bezstarostná. Zistila som však, že moja neschopnosť dokáže cestovať na veľké vzdialenosti, dokáže dokonca preplávať more a dobehnúť ma zrovna vtedy, keď to najmenej potrebujem. Dokázala som tu prežiť všeličo, čo by ma doma nikto nedonútil urobiť. Ale prekonať hanblivosť a ísť sa spýtať priamo na prácu, to nedokážem. To, čo je pre mňa v tomto momente najdôležitejšie a najzásadnejšie, to nedokážem. Taká som. Taká som bola. Kedysi som myslela, že sa dokážem zmeniť, ak chcem. Dnes o tom začínam pochybovať. Vlastná minulosť je asi príliš veľká vec na to, aby sme ju nechali kompletne za sebou.
S Adamom sme boli na ostrove Írske oko. Nič len útesy, zeleň a pláž. A brutálny vietor tam hore. Vyškriabali sme sa až na samý vrchol, tesne nad hlavami nám škriekali čajky a vietor svišťal v ušiach. „Už chápeš, prečo sa vraví drsná zem a jemná whisky?“ spýtal sa ma. Usmiala som sa a nič nepovedala. Nemala som slov. V takýchto chvíľach cítim, že túto krajinu milujem a chcem tu zostať, chcem sa tu udržať zubami nechtami. Keď však príde na činy,... vtedy zabúdam na útesy, prírodu a tehlové domy, vtedy sa vraciam k svojmu starému ja. Niekedy si prajem, aby ma Adam objal. Chytil. Pohladil. Nie je v tom nič sexuálne, vnímam ho na hranici brata a kamaráta. Len on je mojim jediným kontaktom s citmi. Nikto ma už dva týždne neobjal, nepohladil. Nikto ma nezovrel v náručí a nepovedal, že to bude fajn. Klamstvo, viem, ale to je teraz jedno, potrebujem ľudské teplo. Teraz, keď so mnou život hádže hore a dolu ako vlny na írskom mori, keď som blízko vzdania sa a zrazu mi zavolajú, že mám pohovor a ja som odrazu úplne hore a šťastná, že možno predsa len uspejem a potom z ničoho nič som opäť na dne, lebo ma nevybrali. Sínusoida je oproti tomu nič.
Dnes, keď mi bolo najhoršie, chcela som sa opiť. Sama. Načo zaťažovať Adama. Problém však je, že tu sa môže piť až od 21 rokov. Človeku tu ani nedovolia opiť sa. Frustrujúce. Tak som šla aspoň behať. Podobný účinok, len lacnejšie. Až na to, že víno by mi aspoň na tri hodinky zahnalo všetky myšlienky do úzadia. Aspoň tie znepokojujúce. S vínom by som aspoň nemyslela teraz na to, že o pár dní možno budem musieť objednať letenku...
Komentáre