Stojím na električkovej zastávke a poskakujem ako magor, aby som sa zahriala. Informačná tabuľa ukazuje krásnych 10 stupňov nad nulou,dátum jedenásty október a čas 08: 32. Ulica je ožiarená jesenným slnkom, no aj tak to nie je nič platné, pretože jesenné slnko je chladné. Neviem to vysvetliť, ale jednoducho cítite, že to nie je leto, že more, horúčavy a zmrzlina sú už dávno iba v spomienkach, že je tu jeseň a že aj keď teraz máme babie leto, o pár dní už môže prísť nekonečný dážď. Cítite to vo farbe slnka, je akási chladnejšia, namiešaný odtieň na palete chladných farieb. Teda aspoň ja to cítim. Tak či tak, stojím na zastávke a so mnou moje dve nové spolužiačky. Čakáme už dlho, ale ani jedna z nás za ten čas neprehovorila. Nečudujem sa, v takej zime sa ani ústa otvoriť nechce. Chlad pôsobí príliš izolačne, každý stojí na svojom vyhriatom mieste a myslí na to, ako bude čoskoro doma. Pár odvážlivcov v krátkych nohaviciach a tričkách sa ma snaží presvedčiť, že nie je až taká veľká zima. Márne. Konečne prichádza električka, vhupsneme s potešením do nej a ja, vezúc sa okolo tých otužilcov, si ich v duchu škodoradostne predstavujem, ako ležia chorí v posteli. Som zlá. Počas cesty medzi nami padne len minimum slov. Tak isto aj počas cesty autobusom a počas cesty na internát. Človek niekedy musí konverzovať sám so sebou aj v spoločnosti iných.
Jeseň sa vkradla aj do mojej duše. Akokoľvek milujem jeseň, jej farby, jej zvuky, atmosféru a vzduch, tá tohtoročná má pre mňa trpký nádych. Koncom septembra som takmer tápala v tme nepoznaného vysokoškolského systému. Nemala som nikoho pri sebe a preto som sa musela všetky pravidlá naučiť sama. Častokrát sa mi chcelo hodiť sa na zem a plakať, pretože som tvor výsostne závislý na iných. Ako- tak sa mi však podarilo prežiť. Keď som sa dostatočne vyplakala nad neopätovanou láskou (už asi tisícikrát za môj krátky život), dospela som zrazu, z jedného dňa na druhý, k záveru, že život je krásny. Že sa nemám čoho báť, lebo ak niekde neuspejem, existuje nespočetne veľa iných ciest, kadiaľ to pôjde. Že žiadny chlap, ktorého poznám, nestojí za stratu mojich nervov. Že som vlastne úplne spokojná. Bola som vďačná za tento postoj, ktorý som už tak dlho nezažila a modlila som sa, aby mi to vydržalo. Bola som presvedčená, že si ho tentokrát udržím. Možno by sa mi to podarilo, keby...
O deň neskôr sme našli môjho starého otca mŕtveho. Nikdy som si neuvedomila, ako veľmi som bola naňho naviazaná. V ten večer som si oprášila pocit aké to je plakať skutočne boľavé slzy. V ten večer sa celé moje presvedčenie zrútilo. Celá moja istota v úžasnosť tohto sveta bola v troskách a zostali trčať len jej kúsky ako stĺpy na panteóne. Nemohla som spávať, bála som sa biť sama. Od toho dňa bojujem každý deň sama so sebou. Bojujem, aby som sa nevzdala. Oveľa viac ako predtým mám chuť zdvihnúť ruky a plakať. Štúdium tlmočníctva prestáva byť mojim snom, nevidím v tom zmysel. Mám pocit, že priatelia, ktorí mi boli počas strednej školy takí blízki, že sú niekto úplne iní, že ich nespoznávam. Som ďaleko od svojej rodiny, od prostredia, ktoré poznám a ďaleko od svojho psa, ktorý ma dokáže vždy upokojiť. Viem, že na skúškach poletím rýchlosťou väčšou ako rýchlosť svetla, lebo už teraz to mám out of control. Viackrát za deň myslím na Jenny z Forresta Gumpa, ako sa modlila v kukurici k Bohu, aby ju premenil na vtáčika, aby mohla uletieť hodne, hodne daleko. Síce nemám nikde nablízku kukuricu, ale prosím boha takisto. Aby niečo spravil. Už ma napadla aj možnosť nechať všetko tak a ísť do Ameriky, začať odznova. Ale nemám odvahu. V takejto situácii väčšinou potrebujem únik. Je jedno kam, aspoň na pár dní, vyletieť preč z toho chaosu, usporiadať si myšlienky a nájsť opäť rovnováhu. A v tom, ako blesk z jasného neba, mi príde ponuka. Týždeň v Egypte. Odhliadnuc od problému absencie v škole, je tu ešte jeden háčik. Nie som si istá, či by som zvládla týždeň s mamou osamote. Predstava slnka, mora, piesku a arabčiny ma však láka. Milujem arabský svet. Pred troma rokmi som ho nenávidela. Zmenil to však jeden mladý muž v jeden deň. Toho muža som viac po dovolenke nevidela, ani o ňom nepočula. Zanechal však vo mne záujem o novú kultúru, čo je koniec-koncov väčší prínos ako tisíc bozkov na pláži. Ísť znova na suk a každý deň dookola vravieť šukran a másaláma je pre mňa veľkým pokušením. Preto nad tou ponukou premýšľam stále viac a viac. Dokonca aj na električkovej zastávke, keď si priťahujem kabát a čakám, kedy sa Bratislava oteplí.
Komentáre
drž sa...bude lepšie