Láska imaginárna
V piatok podvečer by som sa mala učiť, ale nechce sa mi. Vonku je už tma a vždy takto v novembri, keď sa zotmie, mám pocit, že Vianoce sú za rohom, aj keď ubehne ešte mesiac, kým sa za tým rohom naozaj objavia. Nič to však nemení na tom, že už v novembri pri pohľade z okna márne čakám, že zbadám poletovať vo vzduchu vločky snehu alebo že aspoň na ceste zazriem vianočný coca cola kamión. Viem, tie americké komerčné sviatky nemajú nič spoločné s našimi klasickými. Ale čo iné než ten kamión môžete uvidieť z okna, ktoré máte situované priamo na cestu. Takže je tma a vonku fúka vietor a je tam zima, doma nikto nie je, aj keď by už dávno mal byť a tak ma nenapadne nič lepšie, ako si pustiť film. Zo širokej ponuky výberu si vyberám cukrovinky Čierny princ a práčku. Nie, prepáčte, to patrí inam. Takže zo širokej ponuky filmov si vyberám práve Amélie z Montmartru, aj keď neviem, prečo ju nazvali z Montmartru, keď tam nebýva, ale čo už, možno raz ako tlmočníčka budem dávať zmysluplnejšie názvy a teraz mám chuť počuť francúzštinu a vidieť ten francúzsky optimizmus, tak typicky ľahký a jednoduchý pre francúzske filmy. Naposledy som Amélie pozerala po prekonaní prvej letnej kvázi lásky. Teraz je situácia iná, nevidím Amélie ako chuderku, vidím ju ako ženu s naozaj "fabuloux destin" a v tom prichádzam k záveru, že som ako ona. Naozaj. Toľkokrát som sa našla v nejakej hrdinke, ale tento raz som presvedčená o podobe. Samozrejme psychickej, aj keď jej útlu postavu pripomínajúcu parížske ulice by som brala ihneď. Nemá nikoho ale namiesto toho má bohatý vnútorný svet, ktorý jej je oporou aj v ťažkých chvíľach, vidí veci, ktoré iný prehliadajú. Presne ako ja. Až na to, že ja nemám odvahu meniť osudy ľudí. Aj keď ma láka vyskúšať jej trik na spájanie ľudí do dvojíc a dávam si sľub, že raz ho na niekom otestujem. Keď však dovolí Ninovi, aby ju konečne objavil a mal rád, tak jej to doprajem. A myslím na Miša. Je možné, aby ste sa zaľúbili do úplne cudzieho človeka? Myslela som si že nie, ale som na pochybách. Páčil sa mi od prvej chvíle a niečo vnútri mi šepká, že to nie je len tak, že som ho znovuobjavila. Niekedy ma moja intuícia zaráža a desí zároveň. Nebyť faktu, že nemám rada deti a presvedčenia, že by som bola najhoršou matkou na svete, by som bola schopná vyhlásiť, že dámy a páni, toto je budúci otec mojich detí. Viem, trochu priskoro na také oficiality, keď ten človek ma ani nepozná, ale... Musí vás milovať aj ten druhý, aby ste boli zamilovaní? Nestačí len ten pocit, že máte lásky nadbytok, že niekoho máte radi a že jednoducho vám zlepšuje deň aj to, keď sa pozriete na jeho fotku? Mne momentálne áno. Ešte sa mi to nestalo, ale necítim potrebu, aby mi moju lásku opätoval. Ja som plná zamilovanosti a to mi stačí. Neviem síce, na ako dlho, ale stačí a ja som tomu rada, lebo aj moje okolie je rado, že sa nesťažujem, že sa smejem a že celkovo mi je fajn. Čo viac chcieť. Láska v akejkoľvek podobe je zázrak.
Láska skutočná
Láska v akejkoľvek podobe
O pol jedenástej prekladám text, čo máme na domácu úlohu a popritom mi na FB vybehne správa od Simony. Pri odpovedi na prostú otázku,či sa mi už v škole páči ma ani nenapadne, čo mi iný druh lásky spôsobí. Píše mi, že je prvýkrát cez víkend v Brne sama a že to tam nenávidí, úplne všetko, a chýba jej priateľ a nezvláda to, nevládze. Čítam to a viem, čo myslí, cítila som sa tak celý prvý mesiac aj viac, aj keď bez priateľa, aj tak to bolo ťažké. Odpisujem jej povzbudivé slová, že to chce čas, že to treba vydržať. Klišé, ale čo iné vie človek napísať, keď to naozaj tak myslí, keď vie, že si treba pretrpieť začiatky, aby prišlo niečo lepšie. Pomyslím si, že viem ako sa cíti, tak, ako človek v cudzom meste a prekladám ďalej. To, že asi NEVIEM ako sa cíti mi začne dochádzať v momente, keď mi dvakrát napíše, že si podreže žily. Vedela som, že je labilná, ale že až takto, to zas nie. Internetovo na ňu kričím cez veľké písmená a výkričníky a snažím sa jej cez trasenie rúk napísať, že nás tu má vždy pri sebe, nech nezabúda, že jej vždy pomôžeme, ale nestihnem to odoslať, lebo sa odhlási. V hrdle mám guču a v hlave nevýslovný chaos. Snažím sa upokojiť samu seba pustením Norah Jones a pokračovaním v preklade. Stále sa mi však vynárajú scény, ako ju niekto po víkende nájde v kaluži krvi. Poznám ju ako svoju dlaň, poznám ju 4 roky. A predsa neviem, či by toho bola naozaj schopná alebo či to bol len momentálny výkrik zúfalstva. Nedá mi to však a píšem jej aspoň sms, že nech ju nenapadne robiť hlúposti, že sa o ňu bojím a nech myslí na rodinu a priateľov, čo by to s nami urobilo, keby si ublížila. Neodpovedá. Po polnoci idem spať, akékoľvek zvyšky romantiky boli z mojej hlavy odpratané a vynesené na emočné smetisko. Vždy si na noc vypínam mobil, aby ma nebudili opití priatelia, tento raz si ho však nechám zapnutý. Neviem prečo, jednoducho mi to niečo vo vnútri našepkáva, že čo keby...Mozog však racionálne oponuje, veď keď sa neozvala doteraz, už sa neozve, možno sa neozve už nikdy, lebo to spravila a ty si budeš vyčítať, že si neobetovala pár eur na telefonát, na niečo osobnejšie. Na moje prekvapenie plačem do vankúša a zistenie nového rozmeru kamarátstva ma prevalí ako vlna slanej morskej vody. Aj toto je jedna z podôb lásky. Priateľ, ktorý vás párkrát ranil, ktorého ste istý čas nemohli vo svojej blízkosti vystáť a teraz preňho plačete, pretože sa trápi a vy ste príliš ďaleko, aby ste mu pomohli. Tohto som sa bála pri odchode zo strednej. Že sa rozutekáme po svete a budeme si cudzí, že nebudeme už vedieť, čo sa komu podarilo a čo koho trápi, lebo predsa len, už sú to iní ľudia. A sú dospelí. A ja nemôžem prísť hneď ráno do školy a zo svojej lavice ju tresnúť po hlave a povedať Čo ti šibe? Spamätaj sa! Poď ideme na kávu a cigaretu. Nemôžem. A tohto som sa bála. Pred pol jednou sa rozsvieti mobil a mne bije srdce na maximum, je to však sestrin mobil. Narastá vo mne napätie a neviem, či je dobre alebo zle, že to bol jej mobil. Po desiatich minútach však zazvoní môj. Teraz mi bije srdce nad maximum. Niekedy ma moja intuícia zaráža a desí zároveň. Modlím sa aby to nebol list na rozlúčku ani nič podobné. Zari, ľúbim vás všetky. Všetko sa na mňa rúti, nedokážem jesť, spať, myslieť, len plačem....Začnem písať a ruky sa mi znova trasú, ešte viac ako predtým a omylom pošlem prázdnu sms. Sestra je nervózna, chce spať. Ani len nevie, že tu v tejto posteli, sa teraz možno bojuje o život niekde v Čechách. Niekto sa dnes topí, vyhoď záchranné lano! Odpisujem jej najrýchlejšie ako sa len dá, že nech vydrží do ďalšieho víkendu a porozprávame sa potom alebo že prídem aj do Brna v stredu, to je jedno, len nech vie, že sme pri nej, ochotní vždy pomôcť. Stále vravím my, lebo som si istá, že by to spravila ktorákoľvek z nás 10. Obratom mi príde otázka, či by som prišla a ja obratom píšem, že ak bude treba, tak kedykoľvek aj na koniec sveta. V tej chvíli som o tom presvedčená, absolútne presvedčená. Píše, aby som šla spať a že mi ďakuje a bude tu tiež vždy pre mňa. A že sa ozve. Odložím mobil a vydýchnem si. Krízu sa nám podarilo aspoň na istý čas zažehnať. Dúfam. Predstava cesty do Brna na jeden deň sa mi veľmi nepozdáva, ale život jedného priateľa je cennejší, než dva lístky na vlak. I guess this is what friends are for. Ležím v posteli a ešte ďalšie 2 hodiny nedokážem zaspať. Prehadzujem sa a počúvam, ako sa vonku rozpršalo a v hlave jej vravím všetky možné veci, ktoré by jej mohli zdvihnúť náladu. Ako keby ma mohla telepaticky počuť. Empatia je tvoja bolesť v mojom srdci....
Komentáre
ZiW
Zamilovanosť nie je láska a jednostranné zamilovanie je platonické. Súché, ale povznášajúce a tem pocit čakania, čo ak...je vzrušujúci
violet
Ďakujem obom,