Pozerám von oknom na sanitku pred domom. Záchranári vkladajú dnu s pokojom Angličanov prístroje na oživovanie a všetci, čo sme nápadne schovaní za záclonami vieme, čo to znamená. Suseda zomrela. Vždy keď sa stane takáto smutná vec, celý panelák potemnie a stíchne. Vedomie, že smrť bola tak blízko nás, vyvoláva zvláštny pocit. Zamyslíme sa, aký je život krehký a nevyspytateľný.
Myslím na starkého. Ako som sa ho nestihla spýtať na vojnové časy. Nikdy sa mi na to nezdal byť vhodný čas. Čakaním na správnu chvíľu som ju prepásla. Myslela som naňho aj dnes, keď sme oberali slivky na jeho záhrade. Bol to náš rituál na začiatku jesene, oberať spolu slivky. Starký vždy spieval a slivky vkladal do dvoch misiek. V jednej boli tie najkrajšie, ktoré neskôr položil na stôl a tie menej šťastné skončili v druhej miske, odkiaľ putovali do džemu. Keď som trochu viac vyrástla a priatelia začali byť viac ako rodina, októbrové návštevy sa zredukovali na minimum. „Nechodíš k nám už tak často veru,“ povzdychol si bez výčitky a odtrhol slivku z konára, „ale ja to chápem, už máš iné záujmy, starký ti už nie je dosť, iní princovia ma nahradili.“ Len som sa usmiala a pokrútila hlavou. Na tú vetu som si dnes spomenula, keď som ich oberala sama a v ich chuti sa miešalo slnko s opadaným lístím. Po každom odtrhnutí mi zopár sliviek zbombardovalo telo. Veru, starký, iní princovia prišli. Keby som bola vedela, že za tvoj smutný úsmev nestoja.
Tak ako ten posledný. To ani nebol princ, len akýsi zbojník, ktorý mi ukradol polovicu srdca. A teraz je stovky kilometrov ďaleko odo mňa, tam, kde je tráva zelená celý rok a ja stojím pri okne s mandarínkovým čajom, za oknom zúri októbrový chlad a ja dúfam, že oneskorenie istých vecí neznamená, že si sama vyrobím jedného takého malého princa. Keby náhodou, aké by som mu dala meno? A nechala by som si ho vôbec? Radšej na to ani nemyslieť.
Tak ako na jazvy na mojej duši. „Odovzdala si sa letu a zabudla si, že po ňom v láske nie jeseň, ale zima prichádza,“ povedal mi Michal, keď sme sedeli po mojom príchode domov na víne a odrážali sa v ňom večerné lampy a zraňujúca pravda. Je to tak, sama si za to môžem. Hodila som sa do víru letných lások s mávnutím ruky a s tým, že plakať sa bude neskôr.
Preto teraz neskôr stojím každý večer na balkóne nad Mlynskou Dolinou a počúvam Someone like you od Adele, fajčiac pri tom jednu cigaretu za druhou. Žiadne slzy, tie som všetky preplakala počas letu domov, keď som za sebou zanechala celý svoj nový nezávislý život, svoju novú identitu, aby som mohla doma spolu s kabátom obliecť svoje staré ja, so zámerom získať titul a rýchlo potom zdrhnúť preč. Nie Adele, ja namietam, lebo takého ako bol on už nikdy nenájdem. Ale čo už, nič s tým nenarobím, treba len prečkať a pretrpieť. Ako povedala Nikola, musí prejsť to hluché obdobie. Nechýba mi len ten princ, chýba mi celé kráľovstvo, ktoré som si tam za morom sama vlastnými silami vybudovala. Nevadí, aspoň ma to posilní. Zatiaľ budem piť mandarínkový čaj a varené víno a možno aj niečo lepšie príde. A volal by sa Alex.
Komentáre
ahoj,
Ahoj))),
Jedině, že by se princ Alex uvědomil a zazvonil u Tvých dveří.
Když chceš najít nového prince, musíš ven. Mezi prince. Potencionální ))))