Na terase, ktorá terasou ani vlastne nie je, je to strecha internátneho domčeka a vstup je na nej zakázaný, ale kto ma tu kedy uvidí? A je mi to vlastne jedno. Nad nami prelieta lietadlo. Jeho červené svetielko akoby mi dávalo záchranný signál, pomocnú ruku. Znamenie, že ešte stále je možnosť úteku. Ak aj nie do Egypta, ale niekam inam. Zaspievam kúsok "Nedá sa ujsť, pred svetom neutečieš" a spýtam sa Kiky, čo spravíme s letom. Obe chceme ísť preč, niekam do zahraničia. Ona zarobiť peniaze a budúci rok vypadnúť z tejto diery nazývanej internát a ja zarobiť a vypadnúť z môjho stereotypného sa správania sa. Koledujem si o facku, viem to a aj tak to robím. Vybrali sme si buď Ameriku alebo Írsko. Nevieme, či vyjde jedno alebo ani to nie, ale je také príjemné rozmýšľať o úteku. Len tak sa tam na zakázanom mieste so zakázaným predmetom rozprávame, sťažujeme sa jedna druhej, že takto sme si to nepredstavovali, že toto a tamto nám vadí, ale že zase to má aj nejaké malé výhody. A raz na to budeme spomínať s nostalgiou ako na staré dobré časy, keď človek riešil len intrák a čo si dá na večeru a stresoval pred skúškami rovnako ako pred maturitou a nakoniec to aj tak všetko v rámci možností dobre dopadne. Som si tým istá a tak trochu ma to desí. Preto idem spať skorej. Aby som bola čo najrýchlejšie blízko víkendu.
Ráno sa zobudím s bolesťou hlavy a neistým pocitom, že sa mi už druhú noc po sebe snívalo o Milanovi. Nenávidím to. Je jednoducho v mojom živote ako konštanta, je tam, na jednom mieste, na mieste vyhradenom im samým a nedá sa s ním nič robiť. Je tam a nemôžem tú konštantu ani vynásobiť mnou, ani vydeliť inými myšlienkami, nedokážem ju z môjho života odčítať a zároveň ani neviem, ako ju ku mne prirátať. Nemôžem nič, ani ju len vygumovať, vyzmízikovať, či aspoň prebielitkovať, nemôžem naozaj nič. A to je na tom to najhoršie. Vedomie, že je tu, neďaleko a zároveň k nemu nevedie žiadna rovnicová poučka. Jednoducho je tam, svieti nabielo na čiernom podklade môjho ľúbostného života a nie a nie odísť. A robí to nevedome. Nechcem ho v mojom živote a ani on tam asi nechce byť, on vlastne ani nevie, že v ňom je, nevie, že ho niekto po nociach v snoch naháňa a tisíckrát mu opakuje, že ho má rád, on to nevie a žije sa mu v tej nevedomosti dobre. Na to myslím, keď kráčam dolu, k autobusovej zastávke. Bolí ma hlava a tak nechám jeden preplnený autobus odísť bezomňa, stojac na čerstvom rannom vzduchu, 5 stupňov. Príde druhý, síce o desať minút neskôr ale počet čakajúcich na zastávke je rovnako enormný ako pri tom prvom. Predsa sa však prederiem poslednými dverami medzi prvými a sadnem si. Aspoň jedno malé víťazstvo pre dnešok.
Vo štvrtok večer stojím opäť na zastávke, je ešte menej ako 10 stupňov, ale mne vôbec nie je zima. Možno to bude tým, že idem domov a hreje ma pocit spokojnosti, možno to bude hrubšou vrstvou oblečenia, možno tým, že nemám čas myslieť na chlad. Oveľa horúcejšie mi však je až vo vlaku, keď pri revízorke zistím, že nemám so sebou ISIC a pred sebou mám vidinu peknej pokuty. Nechá ma tam 5 minút hľadať v taške a potom odíde s tým, že sa ešte vráti. Som bezradná a zahanbená, teraz vyzerám pred mojimi spolucestujúcimi ako čierny pasažier. Najviac ma však trápi, že neviem, kde som ho nechala a pri pomyslení na jeho znovuvybavovanie ma zaleje ďalšia vlna horúčavy. Skúsim ešte obvolať spolubývajúce a spolužiačky, ale nikto ho nevidel. Akoby sa prepadol pod zem. Spolu s mojimi idealmi. Katka ma navádza, aby som vystúpila skôr, nech ma revízorka nenachytá. Odmietam. Niekde vnútri cítim, že dnes sa mi to prepečie, príde mi nemožné, aby som ja dostala pokutu. To sa mne nemôže stať. Aj keď by som možno svojej intuícii nemala po posledných dňoch veriť. Tentokrát však na ňu vsádzam, ako na čierneho koňa s vedomím, že ak nevyhrá, džokej si to pekne zlízne. Zastávku pred mojou výstupnou sa postavím na chodbu, oblečiem kabát, rozpustím vlasy a dám dole sponky - pôsobivý trik, takto aj keby šla okolo, ma nespozná. Pozerám von oknom ale tak, aby som ju videla, keby náhodou šla. A ona ide. 5 minút pred zastávkou. Zahľadím sa lepšie do okna, predstieram zaujatie čiernotou vonku. Poklepe ma po ruke z otázkou, či už vystupujem. Kývnem divo hlavou a ona odíde. Som zmätená. Neviem, či má takú dobrú pamäť a vie, že to je tá, čo predstierala stratu ISICU alebo či sa to pýta každého na chodbe. Keď vlak zastaví, zistím, že stojím pri zlých dverách, ale skôr ako stihnem spraviť 4 kroky cez uličku a v tichosti zmiznúť, dojde znova, otvorí sama dvere a povie mi, že tadiaľto. Usmejem sa a vystúpim. Netuším, čo ma zachránilo. Možno ženská spolupatričnosť, možno niečo iné a ono to je vlastne úplne jedno. Som rada, že nemusím míňať peniaze na zbytočnú pokutu. V aute ma čaká môj pes a aspoň na 2 a pol dňa to vyzerá, že všetko je fajn.
Víkendy doma sú inými víkendami odkedy bývam v Bratislave. Doma sa nemusím o nič s nikým deliť, nemám rozvrh a je to známe prostredie. Patrične si to užívam. Nechce sa mi chodiť večer von, keď môžem spať vo svojej posteli a hlavne môžem spať dlho. Mám doma psa, môžem ho pohladkať kedy sa mi zachce. Môžem s ním ísť von a počúvať MP3. Môžem pozerať televízor. Môžem chodiť v spodnom prádle. Cítim sa takmer ako kráľovná. Ale nie Elizabeth II, to našťastie nie.
Nedeľa sa u nás nesie v znamení rodinného obedu v McDonalde. Pri jedení hranoliek mi trhá srdce, keď vidím okolo seba malé deti s hamburgerom v jednej ruke a s veľkou kolou v druhej. Nechápem rodičov, ktorí ich tam berú. Verím, že je to najrýchlejšia cesta zaplnenia žalúdka, ale... Veď tie deti sú už aj tak tučné. Ja sama nie som chudá a keď sem- tam zájdem do fastfoodu, cítim sa veľmi prevenilo. Moderné mamičky to očividne asi netrápi. Svet je naruby. Po výživnom obede ideme do obchodu, aby som si nakúpila zásoby na intrák. Kráčajúc uličkou s instatntnými polievkami v ruke zrazu pred sebou zazriem kindervajíčka. Prevalia ma spomienky na detstvo, keď kindervajíčko bolo raz za čas oživením celého dňa. Keď sme sa tešili, čo objavíme vnútri. Keď ešte figúrky boli roztomilé. Pozerám na aktuálnu kolekciu postavičiek. Hm, psy. Nič moc, ale lepšie než nejaké príšerky. V tom uvidím, že medzi tými umelohmotnými psami je aj ten môj, s MP3 na ušiach a bežiaci nevedno kam. Zavolám celú rodinu, aby sa prišli pozrieť a spoločne sa rozplývame nad tou podobou. Hneď berieme tri vajíčka s nádejou, že niekde tam bude. V aute ich okamžite otváram. Nachvíľu sa opäť cítim ako dieťa. Svet okolo neexistuje, jediné čo teraz pre mňa je, je prekvapenie vo vnútri. Keby svet mohol byť opäť taký jednoduchý ako keď som mala sedem rokov a zmestíl by sa do jedného čokoládového vajíčka. Všetci máme postavičky, ale ešte zo starej kolekcie. Som sklamaná. V tom objavím na sedadle papierovú maketu môjho psa, ktorú sme tak obdivovali v obchode. Chvíľu sa čudujem, čo tam robí a zistím, že to môj otec ju odtrhol, aby som mala aspoň obrázok, keď už nie figúrku. Tomu sa hovorí otcovská láska. It´s little things in life...
Komentáre
A ja že to je
Ospravedlňujem sa