Zara in Wonderland

Sú dve hodiny po polnoci, piatok a ja sedím po dlhom čase s priateľmi v bare. Vonku leje už od poobedia. Cez masu spotených a utancovaných tiel sledujem čašníkov a vravím si, že takto o mesiac možno aj ja budem mať podobné "fofry". Objednávam si ďalší pohár Mai Tai s nádejou, že tentokrát mi bude viac chutiť (človek je ochotný ignorovať aj fakt, že nenávidí rum a objednať si rumový drink len preto, aby sa rýchlejšie opil). Popri sŕkaní a vytváraní všelijakých určite nie veľmi príťažlivých grimás si ešte stíham samu seba predstavovať o mesiac neskôr. Jediné, čo mi však napadá je "Oh shit, ako to JA zvládnem??" Chytá ma záchvat paniky vždy, keď si pomyslím, že by som mala byť niekde odkázaná sama na seba. Ten stav, keď som si na 100% verila odišiel nevedno kam, možno niekde pri Írske more alebo do Phoenix Parku. A už sa nevrátil. Už sa mi dávno nezdá všetko také ružové. O hodinu neskôr stojím pri parkovisku a čakám na taxík, ktorý má meškanie asi pol storočia. Pršať už prestalo, chodníky sa v svetle lámp lesknú a ja tam stojím sama. Okolo prefrčí dievča na bicykli (o tretej ráno!!) a skupinka chalanov stojacich neďaleko mňa sa po chvíli veselo zasmeje. A mňa to zrazu prenesie o množstvo míl ďalej, do Dublinu. Neviem, čo to spôsobilo, či to nezávislo pôsobiace dievča, moja závislosť od vône mokrého asfaltu alebo smiech chlapcov, ktorý sa ozýva vyľudnenou ulicou. Asi všetko dokopy. Zas si predstavujem ako o mesiac budem kráčať po šichte nočnou ulicou a dievča na bicykli.... prichádza taxík. Nasadnem. (A kto povedal, že si tam vôbec zoženiem prácu? Dievča, berieš všetko príliš samozrejmo) Taxikár celou cestou nezloží z ucha telefón, stále niekoho naviguje alebo nadáva niekomu na toho, koho navigoval. Posledné 2 minúty má čas mi aspoň vysvetliť, že nestíha, lebo zavádza do prevádzky nové auto. Tak mu zaplatím, zaželám, nech tá crazy noc rýchlo ubehne a buchnem dverami dúfajúc, že moje obavy zostanú uňho v aute. Omyl, nezostanú. Moje kroky sa ozývajú prázdnou ulicou a za mnou kráča tien pochybností. Líham si do postele a ako vždy, keď moja krv nie je tak celkom čistá, začne mi mozog pracovať na plné obrátky a vymýšľať najhoršie scenáre. Prosím (a ani neviem koho alebo čo), aby som dostala v sne znamenie, či ísť alebo neísť na zelený ostrov. Zaspávam vo víre hororových scenárov. Pri raňajkách sa rozčúlim, lebo to, čo sa mi snívalo, podľa snára nie je vôbec odpoveďou na moju otázku. Pomôž si sám.... Strávim normálny deň a večer otec hodí predomňa dáky lokálny týždenník. Nikdy ho nečítam, ale nudím sa a teta na prvej strane má peknú fotku, tak si čítam, ktože to je. A čuduj sa svete, tá teta je vydavateľkou slovenského časopisu v Írsku a dáva rady, čo všetko v tom Írsku treba vidieť, keď tam už pracujete. Páni. Anjeli strážni sú rafinovanejší, než som myslela. Ja čakám na odpoveď vo sne a oni mi ju hodia rovno pod nos... Sedím s mamou v aute, je horúco a vietor mi rozvieva vlasy. Už asi piaty raz v ten deň sa ma pýta, čo s tým Írskom. A asi stý krát za tento týždeň. Pokrčím pleciami. "Nechoď. Zostaň doma, oddýchni si. Staraj sa o psa. Veď máme peniaze, nemusíš nič robiť." Pokrútim hlavou. Á, vytiahla najsilnejšie zbrane - pes a moje pohodlie. Netuší, že čím viac ma bude prehovárať, aby som ostala, tým viac ma bude nevedomky tlačiť k odletovej dráhe. To som ja. Chcem niečo sama spraviť a poviete mi, aby som to spravila, zaseknem sa a nespravím. Ale povedzte mi, že to nedokážem a ja urobím čokoľvek, len aby som dokázala opak. Úprimne? Strašne sa bojím. Opustiť svoj komfort a istotu. Jediné, čo ma núti ísť je momentálne fakt, že všetci o tom už vedia a tak je to otázka mojej hrdosti, neodvolať plány. A tiež fakt, že v Dubline budem mať jedinú možnosť uvidieť moju milovanú kapelu naživo. Lístky ako darček k 20ke od seba samej, no neber to. Ich hudba tu bola pre mňa, keď mi bolo najhoršie. Ich texty sa na človeka prilepia, aj keď nechce, lebo sú o obyčajných a skutočných veciach. Keď spievajú, spievajú o mne (viem, rovnako tak, ako spievajú o milión ďalších ľuďoch). Vlastne oni môžu za to, že idem do Írska. Zhoda náhod: bola som na výmennom pobyte vo Francúzsku a moja náhradná rodina mala v playliste aj ich pieseň, ktorú sme vždy počúvali pri večeri. Zapísala som si meno skupiny a zamilovala si ich. Po nejakom čase som na nich zabudla a zrazu, pred 3 mesiacmi, som prepínala stanice na televízore a zrovna na jednej išiel ich nový song. A hneď ma hodil späť do Dublinu. Blink, a dnes rezervujem letenky na leto....Mimochodom, takmer som zabudla pripomenúť, že sú to praví Íri. A nie, U2 to nie je. Už nejaký čas, keď na oblohe letí lietadlo, nevidím v ňom 24 hodín šťastia, ale 3 mesiace...šťastia, neistoty, práce, zážitkov, splnených snov. Už nejaký čas, keď na oblohe letí lietadlo, mám zvláštny pocit vo vnútri, lebo si v ňom vždy predstavujem seba. Otec dnes doniesol domov koláče od uja, s ktorým pracuje. Ten ujo je slepý a má krásneho psa a jeho dcéra sa vydávala. Mama to okomentovala, že to teda veľa neposlal. Chcela som jej povedať, že by si mala vážiť to, že niečo vôbec doniesol, lebo mohol pokojne len povedať, že svadba bola pekná. Mlčala som. Len som si pomyslela, že prečo nevieme tak často oceniť maličkosti a pekné gestá. Ten ujo sa chcel podeliť o svoju radosť a aj počas tak významného dňa myslel na ľudí, ktorí, úprimne, až takí významní v jeho živote nie sú. A niekto dokáže ešte riešiť, koľko dostal. Aj keby poslal jeden marcipánový kvietok z torty, aj tak by som sa usmiala. Lebo schopnosť dávať je znamením,že ešte stále sme ľudmi....