Zara in Wonderland

Je jedna hodina poobede, väčšina ľudí pravdepodobne obeduje a ja mám stále ešte len ráno, so šálkou kávy na stole a pár keksíkmi a je mi tak dobre. Za oknom zúri chlad a Paríž sa kúpe v dažďových kvapkách. V našom byte je zima, ale mne to nevadí, už som si zvykla, že k povinnej výbave patrí tričko a n ňom hrubý sveter. Je šero, sused oproti má von z okna takmer celú záclonu. Vidím to, lebo okno je asi tri metre od toho nášho, na štvrtom poschodí a je to celkom výhoda, občas, keď mi chýba telka, tak pozerám do tých okien, ale väčšinou sú celkom prázdne a bez známok života, asi tak, ako môj pobyt v Paríži. Sem – tam sa sused objaví vo svojom okne, kým ja fajčím v tom našom, pohľady sa nám stretnú, ale hneď každý uhneme, lebo je to predsa len príliš dôverný kontakt, dokonca aj na 17. Parížsky obvod. Niekedy rozmýšľam, aké by bolo v tomto byte vyrastať, s kamarátom bývajúcim oproti, kričať si cez ulicu do okien, či si ide zahrať von futbal. Niekedy rozmýšľam, na čo bolo toto všetko dobré a len dúfam, že raz túto záhadu vyriešim. To je ten problém, Paríž ma nútil priveľa rozmýšľať, keď máte voľno z práce a vonku prší, človeku sa nechce ísť túlať ulicami a dobrovoľne zmoknúť, namiesto toho sedí doma za oknom a premýšľa o všetkom možnom, ide až do maximálnej hĺbky a namiesto tela mokne duša, do poslednej nitky, do špiku kostí. Vždy som si myslela, že som cestovateľ, že si zvyknem hocikde. Tie ideály o ránach v cudzích bytoch a o prekonávaní samej seba, ťažkej práci, aby som potom mohla povedať: „Viete, pracujem pre svoj sen.“ Ja a Paríž sme si nesadli. Každé ráno sa zobúdzam s pocitom prázdnoty, s pocitom, že tu mrhám čas. Zistila som, že nie som dievča stvorené pre vysoké podpätky a poháre šampanského. Som dievča, ktoré si obuje tenisky a zbehne na pivo. Tešila som sa, že novota mi pomôže zabudnúť na to, čo bolo, namiesto toho ma ešte viac izolovala v mojom vlastnom svete. Paríž ma naučil, že novosť nie je pre mňa. Netúžim sa pozerať desať minút na plánik metra aby som vytušila, kadiaľ ísť. Netúžim tipovať na ulici, ktorá kaviareň môže byť dobrá a cenovo prístupná. Nebaví ma odpovedať, skadiaľ som zakaždým len čo otvorím ústa a poviem niečo tak bezvýznamné ako „merci“. Paríž mi ukázal, ako veľmi mi chýba Dublin a všetko, čo dobre poznám, len tak vyjsť na ulici a vedieť, že hocikam odbočím, nikdy sa nestratím. Chcem znovu dostávať smsky o tom, že sa stretneme o siedmej pri Spire a čakať, aké úžasné miesta mi tento raz ukáže. Chýba mi domov. Chcem ísť domov a hladkať môjho psa. Ráno vstať a spraviť si miešané vajíčka a piť kávu v tichu. Chcem ísť na kávu s kamarátkami a smiať sa na plné hrdlo. Chcem šoférovať. Chcem sa nasťahovať do spoločnej internátnej izby so Sabi a baviť sa o chlapoch a snoch. Chcem si zarezervovať letenku a tešiť sa na marec. Chcem tri dni spať vo vlastnej posteli a na nič nemyslieť. Chcem zabudnúť na tento parížsky život vo vákuu, ktorý sa mi zdá dlhší než rok a ktorý otriasol mojim sebavedomím a vierou na maximálne maximum. Fáza, keď som plakala a obviňovala sa z vlastnej neschopnosti, je za mnou. Pochopila som, že veci nejdú vždy podľa plánu. Sedela som v kaviarni Rouergue a obzerala si interiér, kockovaná podlaha a kockované obrusy, presné línie a tvary, tak ako naše životy. Prečo máme pocit, že treba ísť po rovnej línii, že treba ísť podľa plánu, tak ako sa to má, lebo proste to tak je a hotovo. Prečo nemôžem vyjsť mimo daných rozmerov, spraviť si elipsu, hviezdu, špirálu, čokoľvek bez toho, aby boli okolo posmešné pohľady a hlúpe reči? Nechcela som sa vzdať, tak veľmi som nechcela, vravela som si, že letenka do Dublinu a peniaze na nájom írskeho bytu za to trápenie stoja, že tie slzy sa usušia v júni, keď budem stáť na O´Connell Street a vravieť si, že to za to stálo. Ale nedalo sa. Došla som na dno svojich síl. Cítila som sa ako najväčší loser a potom mi Rob povedal, že skončiť s niečím, čo ma nerobí šťastnou, neznamená vzdať sa a odvtedy sa mi dýcha ľahšie, ľahšie sa mi odchádza. Preto ho mám tak rada. Lebo vždy vie povzbudiť. A tak som sa dnes otočila a ako Forrest po nekonečnom behu povedala: „Jsem dost unavenej, tak jdu lidi domů“ .