Čo bolelo, už nikdy neodbolí.
No len kto seba ľúbi, vyčíta.
Láska má svoje smiešne kapitoly.
Najdrahšia hračka je rozbitá.
Chlapec sa mení v muža tým, čo stráca.
Za každým Odíď! - nezaznie vždy Vráť sa.
A trýzeň srdca a vzdor zúfalý
je možno výjhou tých, čo prehrali.
Nevkročíš dvakrát do tej istej rieky.
Iná je voda v nej a iné kamenie.
A nielen naše žitie - celé veky
Herakleitova hrozba preklenie.
Pomaly som prešla druhý, tretí ročník a ocitla som sa v tom poslednom, štvrtom. Konečne som ju vlastnila aj ja. Teraz som ju už ani otvárať nemusela, všetky básne som poznala naspamäť. Čítanka v predposlednej lavici zapadla prachom, tak, ako teraz isto zapadá aj tá moja štvrtácka, niekde v školskej knižnici, kde čaká, kedy ju niekto opráši. Prachom zapadli aj moje ideály zo strednej školy. Nesťažujem sa, niektoré neboli zrovna reálne, za inými mi je smutno, ale čo už, to je život a dvakrát do tej istej rieky nevstupujeme. Alebo aj áno, ale potom to ľutujeme, lebo voda v nej je príliš studená a kamene sú klzké a vôbec to nie je také, ako sme očakávali.
Ešte stále čakám na muža, čo už v živote niečo stratil, aby som mu mohla povedať "Vráť sa!", ale zatiaľ neprišiel. Možno sa stratil niekde cestou sem, zle odbočil alebo ho pristavil nejaký známy. Alebo sa len pokúša vrátiť k inej, zatiaľ čo ona už dávno zavrela dvere a ukončila jednu kapitolu. Zatiaľ to boli len chlapci, ktorí sa nechceli vzdať svojich hračiek a ktorí mi svoju priazeň prejavovali poťahovaním za vlasy a kradnutím môjho srdca, ako v škôlke. Veď vravím, chlapci...
V tichosti, v spoločnosti pár kamarátov som oslávila svoje 20. narodeniny. To je už niečo, vraví mi Flore, dvadsiatka je ako koniec jednej éry, začína sa niečo nové. Pripíjam si na to Coronou a vravím "Bodaj by." Do Dublinu prišla s mojimi narodeninami na konci augusta aj jeseň. Keď ráno idem do práce, už je tma a chladno. Cez deň často prší a fúka mrazivý vietor a doma musíme mať na sebe stále svetre a teplé ponožky. V noci je v prázdnej posteli chladno a akosi smutnejšie. Počasie priam vyzýva zababušiť sa s niekým do deky, otvoriť fľašu vína a pozrieť si nejaký fajn film. Mala som takú možnosť. "Dnes DVD?", píše mi Eoin a ja po pár minútach diplomaticky odmietam. Viem, že po návrate domov by som v očiach kamarátov stúpla keby poviem, že som zbalila Íra ale vravím si, že som už príliš veľká na to, aby som robila niečo len pre uznanie okolia. Okrem toho, s nadriadenými sa tuším nemá nič začínať. Tak zapínam futbal v telke, dnes hrá Írsko proti Slovensku, paráda. Aviva štadión je nádherný, bola som tam na koncerte.
Moje vlasy za tie dva mesiace riadne narástli. Moja hriva dosahuje dĺžku, ako už dlho nie a ofina mi padá do očí. Možno mi len chce zakryť realitu, aby som nevidela blížiaci sa odchod. Alebo mi prikrýva skutočný výhľad na tých chlapcov okolo, aby sa mi srdce nezlomilo dvojnásobne, odchodom z Dublinu a začatou láskou. Neviem.
Moja životná láska sedí každé ráno na recepcií a každé ráno sa mi prihovára. Začala byť ku mne v posledných týždňoch podozrivo milá. Teraz je na dovolenke v rodnej krajine. Moja životná láska je veľmi hanblivá a myslí si, že má dosť času na to, aby postupovala rýchlosťou jeden krok za týždeň. Mýli sa. Zostáva nám oveľa menej. Moja životná láska nevie, že ju tajne milujem. Odísť s otáznikom v hlave začínajúcim sa vetou "Čo by bolo keby som ostala" je to, čo chcem najmenej. Ponáhľaj sa láska, nevieš, že o mesiac odchádzam.
Dúfam, že dnes Slovensko ten futbal vyhrá. Dúfam, že si všetci tí írski chlapci, čo sa zahrávajú s dievčenskými srdcami dnes vyplačú oči tak, ako si ich pre nich vyplakali tie dievčatá. Dúfam, že Dan sa už chystá na cestu späť a čoskoro ho uvidím znova na recepcií....
Pomaly som prešla druhý, tretí ročník a ocitla som sa v tom poslednom, štvrtom. Konečne som ju vlastnila aj ja. Teraz som ju už ani otvárať nemusela, všetky básne som poznala naspamäť. Čítanka v predposlednej lavici zapadla prachom, tak, ako teraz isto zapadá aj tá moja štvrtácka, niekde v školskej knižnici, kde čaká, kedy ju niekto opráši. Prachom zapadli aj moje ideály zo strednej školy. Nesťažujem sa, niektoré neboli zrovna reálne, za inými mi je smutno, ale čo už, to je život a dvakrát do tej istej rieky nevstupujeme. Alebo aj áno, ale potom to ľutujeme, lebo voda v nej je príliš studená a kamene sú klzké a vôbec to nie je také, ako sme očakávali.
Ešte stále čakám na muža, čo už v živote niečo stratil, aby som mu mohla povedať "Vráť sa!", ale zatiaľ neprišiel. Možno sa stratil niekde cestou sem, zle odbočil alebo ho pristavil nejaký známy. Alebo sa len pokúša vrátiť k inej, zatiaľ čo ona už dávno zavrela dvere a ukončila jednu kapitolu. Zatiaľ to boli len chlapci, ktorí sa nechceli vzdať svojich hračiek a ktorí mi svoju priazeň prejavovali poťahovaním za vlasy a kradnutím môjho srdca, ako v škôlke. Veď vravím, chlapci...
V tichosti, v spoločnosti pár kamarátov som oslávila svoje 20. narodeniny. To je už niečo, vraví mi Flore, dvadsiatka je ako koniec jednej éry, začína sa niečo nové. Pripíjam si na to Coronou a vravím "Bodaj by." Do Dublinu prišla s mojimi narodeninami na konci augusta aj jeseň. Keď ráno idem do práce, už je tma a chladno. Cez deň často prší a fúka mrazivý vietor a doma musíme mať na sebe stále svetre a teplé ponožky. V noci je v prázdnej posteli chladno a akosi smutnejšie. Počasie priam vyzýva zababušiť sa s niekým do deky, otvoriť fľašu vína a pozrieť si nejaký fajn film. Mala som takú možnosť. "Dnes DVD?", píše mi Eoin a ja po pár minútach diplomaticky odmietam. Viem, že po návrate domov by som v očiach kamarátov stúpla keby poviem, že som zbalila Íra ale vravím si, že som už príliš veľká na to, aby som robila niečo len pre uznanie okolia. Okrem toho, s nadriadenými sa tuším nemá nič začínať. Tak zapínam futbal v telke, dnes hrá Írsko proti Slovensku, paráda. Aviva štadión je nádherný, bola som tam na koncerte.
Moje vlasy za tie dva mesiace riadne narástli. Moja hriva dosahuje dĺžku, ako už dlho nie a ofina mi padá do očí. Možno mi len chce zakryť realitu, aby som nevidela blížiaci sa odchod. Alebo mi prikrýva skutočný výhľad na tých chlapcov okolo, aby sa mi srdce nezlomilo dvojnásobne, odchodom z Dublinu a začatou láskou. Neviem.
Moja životná láska sedí každé ráno na recepcií a každé ráno sa mi prihovára. Začala byť ku mne v posledných týždňoch podozrivo milá. Teraz je na dovolenke v rodnej krajine. Moja životná láska je veľmi hanblivá a myslí si, že má dosť času na to, aby postupovala rýchlosťou jeden krok za týždeň. Mýli sa. Zostáva nám oveľa menej. Moja životná láska nevie, že ju tajne milujem. Odísť s otáznikom v hlave začínajúcim sa vetou "Čo by bolo keby som ostala" je to, čo chcem najmenej. Ponáhľaj sa láska, nevieš, že o mesiac odchádzam.
Dúfam, že dnes Slovensko ten futbal vyhrá. Dúfam, že si všetci tí írski chlapci, čo sa zahrávajú s dievčenskými srdcami dnes vyplačú oči tak, ako si ich pre nich vyplakali tie dievčatá. Dúfam, že Dan sa už chystá na cestu späť a čoskoro ho uvidím znova na recepcií....
Komentáre