Keď Hanka odíde na večerné pivo, chystám sa do postele. Zaľahnem o jedenástej, lebo zajtra vstávam o šiestej do školy (pondelky ma zabíjajú) a nechcem byť unavená. Zaspať však nie je také ľahké, stále sa prehadzujem, stále niečo praská, vonku sa pária mačky a vedľa niekto telefonuje a ja všetko počujem, všetky tie reči že nechaj to tak, moja, kašli na to. Aj by som si vypýtala dotyčnú k telefónu a povedala jej svoj príbeh, ako to všetko prešlo, keď som tomu dovolila prejsť, ale načo. Sama si to musí prežiť, nech už prežíva čokoľvek, pretože človek to zistí, až keď si sám párkrat roztrieska hubu na chodníku zvanom život. Nie nadarmo sa vraví učiť sa z vlastných chýb. Najväčšia chyba je niečo vôbec riešiť, keď to riešenie nemá, to nám raz povedal len tak mimo reči náš profesor dejepisu a vtedy sme sa smiali, že haha, koľko filozofie, ale ono to je pravda. Ale to sme zistili až neskôr, keď sme už nič riešiť nevládali a pýtali sme sa na zmysel života. Toľko k telefonátu.
O druhej v noci stojím na balkóne, pozerám na Mlynskú dolinu ožiarenú nočným pohybom na cestách, fúka vietor a je zima a ja tam stojím len v pyžame a pozerám na nebo, lebo je jasné a lebo je to také poetické, ako z filmu. A lebo som lenivá robiť čokoľvek náročnejšie. Neviem, prečo mi nejde zaspať, ale viem, že zajtra to bude isto prúser, lebo keď som unavená, celý deň je nanič. Prichádza Hanka, ja si ľahnem naspäť do postele a do polhodinky spím. Aha, a ja som si myslela, že obdobie bojím sa spať sama už prešlo. Niekedy veci nie sú také, akými sa zdajú byť. Ráno v električke zaspávam, ale som odhodlaná prekonať sa a prežiť nasledujúcu dvojhodinovku prekladania. Celkom to aj ujde, je sranda, aj ma chváli, až kým nepríde jedna moja chyba. Nedošlo mi, že Ont je skratka pre Ontario a tak mu to pekne dvakrát po sebe aj po upozornení prečítam ako Ont a on sa ma pýta, či neviem, že americké štáty majú skratky - a to mi predchvíľou vynadal, za to, že Ontario je pre mňa v Amerike a nie v Kanade (vravím, keď som nevyspatá, som mimo) a teraz mi vraví o amerických značkách. Ospravedlňujem sa, že som to robila neskoro večer a asi som to prehliadla, ale ďalej nemám šancu nič povedať, lebo začne kričať, že ako môžem niečo také povedať, ako na to môžem takto kašlať a vyhlásiť ešte, že sa mi nechcelo prekladať, na čo ja zdvíham hlas (kritický bod, nikdy neviem hovoriť kľudne, keď začne druhá strana kričať) a vysvetlujem mu, že nie že sa mi nechcelo, iba som už nebola taká pozorná. A on to zaklincuje tým, že keď ma to tu nebaví, tak čo robím na prekladateľstve. Chce sa mi zdvihnúť, tresnúť papiere na lavicu a hystericky kričať, že neviem, neviem čo tu robím, že som tu nejakým omylom, vlastne by som mala byť niekde úplne inde, na inej škole, niekde, kde nám nevtĺkajú do hláv nezmysly, niekde, kde je vidno prácu a nie len samé teoretické žvásty a potom nejaké percentá na teste, že prešli ste. Ale som ticho. Nechcem byť vyrazená skôr, než to bude nutné. Asi by som mala hrdo pozerať pred seba, ukázať, že so mnou zametať nebude a že mi je ukradnuté, čo si myslí, ale len skloním hlavu a do papierov čumím do konca hodiny. A to všetko pre to, že náhoda je blbec a vyšla na mňa jedná blbá veta. Ale ja vlastne na náhody neverím, všetko to má nejaký význam, len teraz sa mi to sem hodí. Aby som nemusela žiaden ten význam hľadať. lebo ktovie na čo by som zas prišla....
Poobede zas odchádzam do školy a nasadzujem si slnečné okuliare. Mám rada ten pocit anonymity, keď sa môžem pozerať hocikam a na hocikoho a nikto to nezbadá, hoci si musím zvyknúť na fakt, že mám okuliare v novembri, keď má byť už dávno zamračené. Tant mieux. V električke stojím pri takom peknom chlapcovi a keď je pekný, tak mu aj hneď odpúšťam, že ma nepustil sadnúť. Má hnedú mikinu. Hnedá na oblečení je často podceňovaná, napriek tomu, že vyzerá tak elegantne a sebavedomo, lebo ňou vlastne svetu dávate najavo, že nemusíte hýriť farbami, aby ste sa cítili dobre. Takže má hnedú mikinu. A hnedé tenisky. A pilotky na očiach. Okuliare sú tiež nedocenený doplnok, lebo vždy doplnia výzor človeka inak. S každými novými okuliarmi zamieňame svoju identitu. Keď si ich dá chlapec dolu, už to nie je ono, vyzerá obyčajnejšie, ale ešte stále k svetu. Je to taký balkánsky typ, s jemnou briadkou pozdĺž pekne rysovanej sánky, to je moja slabosť, výrazná sánka. A má krásne tvarované a plné pery, ale nie veľké, také akurát zvádzajúce k tomu, aby som sa pri najbližšom trhnutí električky naňho zvalila, pobozkala ho a vyhovorila sa rozhorčene na šoféra. Dosť bolo snívania. V anglickej knižnici si nájdem hrubú knihu írskych poviedok, aby som mala čo čítať počas hodiny a pol nudného semináru z francúzštiny. Aj čítam, ale je to nudné, čo dokazuje, že aj keď milujem Írsko, nie všetko írske je super. Nič to.
Na intráku si vylepím na dvere veľký plagát s fotkou Paríža, taký čierno - biely, s Eiffelovkou a jediné čo je na ňom farebné, je dievča v červenom kabáte bežiace cez ulicu. To by som mohla byť kľudne ja, často pred niečím utekám. Alebo za niečím? Tiež otočím obraz na stene, tiež Eiffelovku, lebo sa mi nepáči ten uhol a svoj pocit režiséra zakončím tým, že na plagát napíšem fixou Sans toi, les émotions d´aujourd´hui ne seraient que la peau morte des émotion d´autrefois...(Bez teba by moje city boli len škrupinkou citov bývalých). Nemám to komu písať, tak si to píšem aspoň sama sebe, aj keď Mišo by určite tomu rozumel, keď hral francúzske divadlo a ja sa vidím, ako mu to vravím a dramaticky mu pozerám do očí a potom sa rozosmejem a on mi povie, ty nie si normálna a pôjde sa ďalej. To dievča možno uteká ráno od milenca, možno uteká na skúšku a možno uteká, aby sa jej ušli v obchode čerstvé rožky (pre jej milenca, s ktorým sa naraňajkuje, než pôjde na skúšku). Lakujem si nechty, dávam si na ne lak, čo mi darovala Sabina k 17ke, čo bolo dávno pradávno. Kde sú tie časy, keď sme si kupovali laky na nechty a vraveli sme, že výška je ďaleko a vtedy sa už budeme správať dospelo...Kdeže, robíme stále tie isté chyby, hovoríme nesprávne slová, stojíme v správny čas ale na nesprávnych miestach, svoje srdcia dávame nesprávnym ľuďom a nesprávne čakáme na lepšie časy. Nie, stále sme deti. A ten lak od nej stále nevyschol. Dobré laky ani po rokoch len tak nevyschnú, rovnako ako dobré kamarátstva. Nanášam si parížsku modrú (zase Paríž, akoby to bolo moje osudové mesto, aj keď nie je, mal by to byť Londýn, ale už sa bojím niečo označiť pomenovaním osudový, lebo často sa tie predurčené veci menia a potom to zbytočne bolí), keď mi príde správa, že nejaký chlapec z Trenčína zomrel. Bol maturant. Vidíte. Ja sa tu sťažujem, že mi niekto vynadal za nočné prekladanie a ten chlapec by bol rád počul milión takých pokarhaní, ale nemôže, už nikdy nebude môcť, lebo jeho krv si zmyslela, že neokysličí mozog a on upadol do kómy a našli ho mŕtveho. Je toho plný FB, dievčatá dávaju srdcervúce statusy, ako tomu nemôžu uveriť a mne sa chce z toho vracať, robiť sa zaujímavým cez niekoho smrť. Teda chápem tých, ktorí s ním boli v blízkom kontakte, ale nie tých, čo o tom len niečo začuli a robia z neho hneď kamaráta. Takéto Pí Ár teda neuznávam. Smrť by mala byť komornou témou, nie debatou na pondelňajší večer. Nepoznala som toho chlapca a je mi ho ľúto, ale mal dôležitú úlohu: ukázať nám, že tu nie sme večne, ani my mladí nie, že kedykoľvek môže nastať naša posledná chvíľa a my ostaneme sami, len strážny anjel nás zobere za ruku a dovedie do nekonečného ticha.
Komentáre