Zara in Wonderland

V živote dostávame veľa rád. Od tých neopodstatnených ("Povedz mu, čo cítiš, možno je na tom tak isto!", cez tie praktické ("Dnes je polročka z matiky, poďme do šatne!"), až po tie výsostne podstatné ("Prosím ťa, choď už spať, učiť sa môžeš aj zajtra!"). Nikdy som nepovedala, čo cítim, občas som si odskočila do šatne a z času na čas som aj spať išla. Čo z toho vyplýva? Že nie všetky rady som poslúchla a tu som. Prežila som. Takže rady príliš vážne neberme. Ale sú dve, ktoré som dostala veľmi dávno a spravila som si z nich predsavzatie:

Sú len dve možnosti. Postaviť sa im tvárou v tvár, zaprieť sa a vytrvať, dúfajúc že niekedy to snáď bude aj lepšie. Alebo si čo najskôr priznať sklamanie, otočiť sa o 180 stupňov a vrátiť sa späť, hľadať inú cestu, ktorou by to šlo.

Kto vie. Je to vo hviezdach a tam to aj ostane, kým nepríde čas, aby sa to samo ukázalo. Pretože život je príliš krátky na to, aby sme len sedeli a čakali, že šťastie príde za nami.

Každý deň stretávame cudzích ľudí. Nie jedného, dvoch, desiatich. Kopu. Väčšinu z nich si nevšímame, prehliadneme ich a ideme si aj naďalej svojou cestou. Nebolo by ani možné pozorovať každého zvlášť. Kdesi som čítala, že každý deň stretneme minimálne jedného cudzieho človeka, s ktorým by sme sa radi zoznámili. Každý deň okolo nás možno prechádzajú potenciálni skutoční priatelia, veľké lásky, spriaznené duše, ľudia, čo by nas mohli toľkému priučiť. A my ich nechávame skrížiť našu cestu a púšťame ich bez mihnutia oka ďalej, do neznáma, odkiaľ aj prišli. Krátke, sekundové až niekoľkominútové stretnutia.

Nechuť čokoľvek robiť a hlavne sa učiť, zvýšená miera nadávok, zvýšená potreba spať a žiadna potreba komunikovať s okolím. Aspoň nie s tým, pri ktorom nemôžem používať tie nadávky. Ozaj, už máte darčeky?

Najväčšia chyba je niečo vôbec riešiť, keď to riešenie nemá, to nám raz povedal len tak mimo reči náš profesor dejepisu a vtedy sme sa smiali, že haha, koľko filozofie, ale ono to je pravda. Ale to sme zistili až neskôr, keď sme už nič riešiť nevládali a pýtali sme sa na zmysel života.

..lebo človek má vždy na výber a keď odniekaľ odchádza, neznamená to nevyhnutne, že uteká preč, on len beží za lepšími zajtrajškami.