Zara in Wonderland

...Pomyslím si, že viem ako sa cíti, tak, ako človek v cudzom meste a prekladám ďalej. To, že asi NEVIEM ako sa cíti mi začne dochádzať v momente, keď mi dvakrát napíše, že si podreže žily....

Existujú chvíle, keď milujem Bratislavu. Tie chvíle nastávajú vo štvrtok o pol ôsmej večer, keď sedím vo vlaku, ktorý vyráža temnotou do Trenčína, ktorý ma zanesie domov. Vtedy je Bratislava naozaj krásna a ja som jej vďačná, že ju 2 dni neuvidím. Po mesiaci sa veci tak nejako trochu vyjasnili, utriedili, aj keď nie zrovna vyriešili, čo by bolo najideálnejšie.

A tak s konštantou M kráčam po večerných bratislavských uliciach a čakám na autobus. Začiatok osamote je trochu ťažkopádny, ani jeden nevieme, o čom by sme tak mohli hovoriť, Pýta sa ma, aký som mala deň, týždeň a ja mu neviem odpovedať, neviem nájsť nič, čo by u mňa odlišovalo výnimočný deň od obyčajného, alebo aspoň jeden deň od druhého

Na terase si zapálime cigaretu. Pred nami leží nočná panoráma mesta, tichá a klamlivo ukľudňujúca. Kika poznamená, že takto je Blava aj pekná. Mlčím, poťahujem z cigarety a rozmýšlam, na ktorú stranu sa pridať a ani zaboha sa neviem rozhodnúť. A tak len mlčím.

Stojím na električkovej zastávke a poskakujem ako magor, aby som sa zahriala. Informačná tabuľa ukazuje krásnych 10 stupňov nad nulou,dátum jedenásty október a čas 08: 32. Ulica je ožiarená jesenným slnkom, no aj tak to nie je nič platné, pretože jesenné slnko je chladné. Neviem to vysvetliť, ale jednoducho cítite, že to nie je leto, že more, horúčavy a zmrzlina sú už dávno iba v spomienkach, že je tu jeseň a že aj keď teraz máme babie leto, o pár dní už môže prísť nekonečný dážď.