Ak si začneš veriť, už vieš žiť.
Ako povedal Coelho: „Bojovník môže mať vo svojom srdci mier aj v tej najdivokejšej bitke, ak bojuje za svoj sen.“ Na to myslím každé ráno, keď v práci prídem k hosťom, spýtam sa ich s úsmevom ako sa majú a potom ich usadím ku stolu, pýtajúc sa „Coffee or tea?“ a oni sa usmejú späť a slušne odpovedia. A hoci stále vravím, že ON nie je môj typ (absolútne), tak vždy keď mi napíše, vyčarí mi nechtiac úsmev na tvári. A to na začiatok pre lásku stačí, nie?
Ako chutí drsná realita v drsnej zemi...
„Už chápeš, prečo sa vraví drsná zem a jemná whisky?“ spýtal sa ma. Usmiala som sa a nič nepovedala. Nemala som slov. V takýchto chvíľach cítim, že túto krajinu milujem a chcem tu zostať, chcem sa tu udržať zubami nechtami. Keď však príde na činy,... vtedy zabúdam na útesy, prírodu a tehlové domy, vtedy sa vraciam k svojmu starému ja. Myslela som si, že keď utečiem ďaleko od domova, že všetko ostane tam a ja sa zázračne premením a budem zrazu iná, sebavedomá, odvážna, bezstarostná. Zistila som však, že moja neschopnosť dokáže cestovať na veľké vzdialenosti, dokáže dokonca preplávať more a dobehnúť ma zrovna vtedy, keď to najmenej potrebujem