Zara in Wonderland

Vidím to, lebo okno je asi tri metre od toho nášho, na štvrtom poschodí a je to celkom výhoda, občas, keď mi chýba telka, tak pozerám do tých okien, ale väčšinou sú celkom prázdne a bez známok života, asi tak, ako môj pobyt v Paríži. Vždy som si myslela, že som cestovateľ, že si zvyknem hocikde. Tie ideály o ránach v cudzích bytoch a o prekonávaní samej seba. Sedela som v kaviarni Rouergue a obzerala si interiér, kockovaná podlaha a kockované obrusy, presné línie a tvary, tak ako naše životy.

Niekedy sa človek unaví, vieš. Keď sa musí točiť stále v tom istom bordeli dokola. Snažila som sa. Tak veľmi som sa na teba tešila. Ale všetko sa to pokazilo. A na to, aby to fungovalo, treba dvoch, to je taký optimálny počet. Už to ani nebolí, občas ma to naštve a občas zamrzí, ale nebolí. Niektoré veci nevysvetlíš. Napríklad tvoje správanie. Ale život by bol jedna veľká nuda bez záhad.

Keď promile v krvi je pomaly vyššie ako moje IQ... vtedy mi najviac chýbyš... Keď ruch na diaľnici ustane a všade je také ticho, že moje myšlienky kričia odušu....vtedy mi najviac chýbaš... Keď vtáci o piatej ráno začínajú spievať piesne na dobré ráno a ja si líham do postele...vtedy mi najviac chýbaš...

Po príchode nasleduje odchod, vír vzduchu po vzďaľujúcom sa vlaku rozhýbe konáre stromov a pramene mojich vlasov, čo ukryjú slzy za niečím, čo bolo a už nikdy nebude. Potom dlho nič, len obdobie pokoja a ticha a hladenia do diaľky a potom znova nový vlak, ktorého vzduchová vlna do mňa narazí ako samotná lokomotíva a rozhýbe každou čiastočkou môjho tela. Chcela som ti zapchať ústa dlaňou, povedať ti, aby si okamžite prestal, lebo vyrieknuté slová už späť nevrátiš a čo ty vieš, aké sú dievčatá naivné, hneď všetkému uveria a potom majú pocit, že si im niečo dlžný. A ja som ešte stokrát horšia.

A tak robím to, o čom som si myslela, že už snáď nikdy robiť nebudem a smerujem na miesto, o ktorom som si myslela, že už nikdy neuvidím. Teraz je upršaná neskorá zima a ja idem za Tebou po trochu tepla. Nechal si mi kľúče u predavača v neďalekom obchode a jedlo na stole, čaká ma tam, v byte, ktorý si tak dobre pamätám. V byte uprostred rušnej ulice, kde ani v noci neprestávajú autá brázdiť cestu a kde študenti po polnoci v podnapitom stave robia bordel, lebo pivo je tam také lacné. Výlet je ako čakanie na vlastné dieťa, kým sa narodí. Tešíte sa naň a skúšate hádať, ako asi bude vyzerať, koľko z Vašich očakávaní splní. Viete, že nebude úplne dokonalé, ale už ho aj tak milujete, lebo ste si ho vysnívali vy.

Mosty...Najväčšou dilemou v živote je rozhodnúť sa, ktoré mosty prekročiť a ktoré za sebou spáliť. Spáliť a neobhliadnuť sa, utrieť slzy a ísť ďalej, kráčať vyrovnane a v očakávaní niečo lepšieho. Ešte som sa to nenaučila. A to je tá chyba. Mosty pálim len veľmi zriedkavo, vždy si ich tam nechávam niekde v pozadí, keby náhodou...Poznáte ten pocit? Keď viete, že sa stane niečo podstatné ale neviete čo, ani kedy a neostáva nič iné, len čakať? A pritom by ste najradšej vybuchli, utiekli, kričali, plakali, hocičo, len nie ticho sedeli a čakali?

„Nechodíš k nám už tak často veru,“ povzdychol si bez výčitky a odtrhol slivku z konára, „ale ja to chápem, už máš iné záujmy, starký ti už nie je dosť, iní princovia ma nahradili.“ Len som sa usmiala a pokrútila hlavou. Na tú vetu som si dnes spomenula, keď som ich oberala sama a v ich chuti sa miešalo slnko s opadaným lístím. Veru, starký, iní princovia prišli. Keby som bola vedela, že za tvoj smutný úsmev nestoja.

Hľadiac na deti bežiace po chodníku do jedálne aby sa im ušiel obed (a že v našej jedálni teda varili naozaj dobre!) som plávala medzi veršami od Válka, Kostru a iných slovenských básnikov. Ešte stále čakám na muža, čo už v živote niečo stratil, aby som mu mohla povedať "Vráť sa!", ale zatiaľ neprišiel. Možno sa stratil niekde cestou sem, zle odbočil alebo ho pristavil nejaký známy. Alebo sa len pokúša vrátiť k inej, zatiaľ čo ona už dávno zavrela dvere a ukončila jednu kapitolu.

Sem chodím konverzovať so svojou dušou. Tu si kladiem otázky, na ktoré zvyčajne nemám odvahu odpovedať. Trúbiace nákladné lode a pár štamgastov pri pive na drevených lavičkách pred provizórnou krčmou. Všetko sa rozpadá a padá, foťák, upratovačke padlo pár tanierov na zem, padá internet, rozpadávajú sa ilúzie a vzťahy. Čochvíľa začne padať lístie a viem, že vtedy príde to najhoršie. „Zara, prosím, len sa nezamiluj, lebo potom sa nevrátiš späť domov,“ píše mi Sabina a ja jej odpisujem, že už som sa.

Ako povedal Coelho: „Bojovník môže mať vo svojom srdci mier aj v tej najdivokejšej bitke, ak bojuje za svoj sen.“ Na to myslím každé ráno, keď v práci prídem k hosťom, spýtam sa ich s úsmevom ako sa majú a potom ich usadím ku stolu, pýtajúc sa „Coffee or tea?“ a oni sa usmejú späť a slušne odpovedia. A hoci stále vravím, že ON nie je môj typ (absolútne), tak vždy keď mi napíše, vyčarí mi nechtiac úsmev na tvári. A to na začiatok pre lásku stačí, nie?

„Už chápeš, prečo sa vraví drsná zem a jemná whisky?“ spýtal sa ma. Usmiala som sa a nič nepovedala. Nemala som slov. V takýchto chvíľach cítim, že túto krajinu milujem a chcem tu zostať, chcem sa tu udržať zubami nechtami. Keď však príde na činy,... vtedy zabúdam na útesy, prírodu a tehlové domy, vtedy sa vraciam k svojmu starému ja. Myslela som si, že keď utečiem ďaleko od domova, že všetko ostane tam a ja sa zázračne premením a budem zrazu iná, sebavedomá, odvážna, bezstarostná. Zistila som však, že moja neschopnosť dokáže cestovať na veľké vzdialenosti, dokáže dokonca preplávať more a dobehnúť ma zrovna vtedy, keď to najmenej potrebujem

Sama som našla s mapou miesto, kam ma zavolali na interview, na opačnom konci mesta. A sama som na to interview šla. Sama chodím nakupovať a sama trávim väčšinu času. Ani raz som sa nestratila. Nesťažujem sa. Len keby bola práca. Sú chvíle, keď Dublin nemám rada. To sú chvíle, keď je teplo a pekne, ja mám baleríny a zrazu začne silno pršať a fúkať dokopy a ja mám premočené nohy a nábeh na chrípku. Vtedy nadávam. Ale neľutujem. Viem, že o chvíľu zas vyjde slnko. Na autobus treba mávať, aby Vám zastavil. Vodič nevydáva a ak nemáte presne, smola. Mlieko tu chutí úplne inak...

Netuší, že čím viac ma bude prehovárať, aby som ostala, tým viac ma bude nevedomky tlačiť k odletovej dráhe. To som ja. Chcem niečo sama spraviť a poviete mi, aby som to spravila, zaseknem sa a nespravím. Ale povedzte mi, že to nedokážem a ja urobím čokoľvek, len aby som dokázala opak. Úprimne? Strašne sa bojím. Opustiť svoj komfort a istotu. Jediné, čo ma núti ísť je momentálne fakt, že všetci o tom už vedia a tak je to otázka mojej hrdosti, neodvolať plány. Páni. Anjeli strážni sú rafinovanejší, než som myslela. Ja čakám na odpoveď vo sne a oni mi ju hodia rovno pod nos...

Dnes som rozbila misku. Rozmýšlam, koľko času treba, keď sa v človeku niečo rozbije, aby nezostali po páde žiadne stopy, žiadne črepy, ktoré by nás mohli zraniť. A keď sa v nás niečo rozbije na milión márnych kúskov, oplatí sa to vôbec lepiť dokopy? Alebo je lepšie pozametať, čo zostalo, hodiť to za seba a pohnúť sa ďalej? To je otázka, tu sa môže aj Hamlet schovať...

Niekde v polovici apríla ma prestalo baviť hľadať možné dôvody, prečo sa veci zmenili a prečo sa s tým neviem zmieriť. Proste ma prestalo baviť byť utláčaná minulosťou. /Použila som krásne pasív, za to by ma profesor na textových cvičeniach pekne zvozil, lebo slečna, pasív nie je dobrý...(to je pravda, pasív - pasivita... ani jedno nie je dobré používať pričasto)/.

Tento článok je len pre mojich priateľov, keďže sme sa bavili nedávno o istých veciach :)

V živote dostávame veľa rád. Od tých neopodstatnených ("Povedz mu, čo cítiš, možno je na tom tak isto!", cez tie praktické ("Dnes je polročka z matiky, poďme do šatne!"), až po tie výsostne podstatné ("Prosím ťa, choď už spať, učiť sa môžeš aj zajtra!"). Nikdy som nepovedala, čo cítim, občas som si odskočila do šatne a z času na čas som aj spať išla. Čo z toho vyplýva? Že nie všetky rady som poslúchla a tu som. Prežila som. Takže rady príliš vážne neberme. Ale sú dve, ktoré som dostala veľmi dávno a spravila som si z nich predsavzatie:

Sú len dve možnosti. Postaviť sa im tvárou v tvár, zaprieť sa a vytrvať, dúfajúc že niekedy to snáď bude aj lepšie. Alebo si čo najskôr priznať sklamanie, otočiť sa o 180 stupňov a vrátiť sa späť, hľadať inú cestu, ktorou by to šlo.

Kto vie. Je to vo hviezdach a tam to aj ostane, kým nepríde čas, aby sa to samo ukázalo. Pretože život je príliš krátky na to, aby sme len sedeli a čakali, že šťastie príde za nami.